Nočníkovanie alebo ako sme sa (bez učenia) naučili na nočník

Téma nočník a "odplienkovanie" bola pre mňa jedna veľká záhada. A v podstate stále je, pretože čo sa týka noci, tak to doriešené nemáme a čo sa týka ďalšieho dieťaťa, neviem, či nám bude fungovať to isté alebo či sa stane to isté... Lebo každé dieťa je NAOZAJ iné, a tak ani tento článok nie je návod, ako to určite bude fungovať. Bude to o našej skúsenosti s touto témou a o mojich myšlienkach a presvedčeniach, ktoré ma viedli k tomu, že sme to robili, ako sme to robili.

Jedného dňa sa to stalo...

... a Vivi sa začala pýtať sama. A začala si sama sadať na nočník a robiť tam to, čo má. Plienku si dať nechcela, tak my že ok, ideme do toho. Bolo to asi vo februári tohto roka a od toho dňa je cez deň bez plienok.

Prvé týždne, možno prvý mesiac to bolo tak, že bola bez plienky len doma. Tu sme sa zdokonaľovali v tom, aby nám vždy povedala, keď sa jej chce a aby sa naučila dať si pred tým dole gate.

Keď sme niekam išli, začali sme jej dávať "gaťky istotky" - tak voláme u nás doma Pampers pants. Mohli sme jej síce na von dávať plienku, ale chcela som, aby videla rozdiel medzi tým, čo nosila dovtedy a kam mohla cikať a kakať a tým, čo jej dávame teraz - že sú to vlastne stále nohavičky a do nohavičiek už predsa nepišáme a nekakáme, ale pýtame sa. Vivi som len povedala, že keby sa jej to náhodou stalo, tak tieto gaťky nebudú hneď mokré, takže si ich dávame pre istotu. :) Zhruba v tom období sme teda začali "krstiť" každý záchod v každom podniku (reštike, kaviarni, cukrárni...), kde sme boli, pretože sa pýtala aj napriek tomu, že mala "gaťky istotky"! :)

Postupne sme vypustili na von aj tie, pretože sa jednoducho pýtala a používame ich len na spanie počas dňa a noci - takže tak nejak zase z gatiek istotiek vznikli "gaťky spinkáčiky" :D.

That's it. Odvtedy je bez plienok.

To by bolo tak v skratke. To by som napísala a postla, kebyže sa chcem len "pochváliť", ako to bez problémov, námahy a vlastne akéhokoľvek väčšieho učenia išlo "samo".

Ale nešlo.

Predchádzalo tomu niekoľko neúspešných pokusov sprevádzaných plačom, jedovaním sa, exorcizmom na nočníku, mojim zúfalstvom, jej zúfalstvom, utieraním opišanej podlahy, striehnutím na hovienko, ktoré aj tak vždy skončilo v nohavičkách alebo v plienke pri poobedňajšom spánku, a tak...

A to, že to nakoniec začalo fungovať "len tak", má podľa mňa tiež svoje dôvody a niečo sme asi teda nakoniec robili správne. Ale to, že sme zaviedli nejaké vychytávky typu "gaťky istotky/spinkáčiky" je už len taká čerešnička na torte...

Čo bolo predtým...

Pokus č.1

Jedna vec teda je, že to začalo fungovať zo dňa na deň. Druhá je však tá, že sme to začali skúšať už dávno predtým. Myslím, že mohla mať tak okolo roku a pol, keď som si povedala, že to prvý raz skúsime. Bolo leto, v lete mohla behať holá a všetci hovorili, že je to ideálny čas.

Nuž, Vivi si to nemyslela. Nejavila vtedy ešte žiadne známky toho, že by rozumela, čo to s ňou nacvičujem. Toto trápenie jej aj mňa trvalo zhruba týždeň, ktorý sa vyvíjal úplne opačným smerom, ako by som očakávala. Zo začiatku sa pár krát podarilo vystihnúť to na nočník. Dokonca som aj z nejakých signálov, napríklad, že sa tesne predtým začala chytať medzi nôžkami alebo sa tak divne skŕčať, vedela vystihnúť, že to už chce prísť. No na konci týždňa už zdŕžala cikanie celé doobedie a kakávala výhradne v čase poobedného spánku. Do plienky. Keď mala kľud. Tak som to zabalila prvýkrát.

Pokus č.2

Druhýkrát sme to skúsili niekedy na jeseň. Na návštevu k nám vtedy prišla sesternica so synčekom, ktorý je o dva mesiace starší ako Vivi a na nočník sa už vedel pýtať. Vivi to vtedy zrejme veľmi inšpirovalo a občas sa začala pýtať na normálne vecko, že chce ísť tiež cikať ako on. Bola som nadšená. Niekedy sa podarilo úspešne sa vycikať na wecku aj 4-krát za deň. Poučená z predošlej skúsenosti som to ale nebrala nejak megavážne. Stále nosila počas dňa plienky, ale vždy pred spaním, prebalením alebo pri prezliekaní som sa jej opýtala, či sa jej nechce ísť a častokrát prišla priaznivá odpoveď. Až jedného dňa začala na každú moju, s týmto spojenú otázku, odpovedať "nie". Na čo nasledovala moja rekacia - "ale veď poď to aspoň skúsiť" a zrazu som držala na rukách krútiace sa a revúce dieťa, ktoré absolútne odmietalo spolupracovať. Šmýkala sa mi dole z tej detskej redukcie na misu a revala a vykrikovala len "nie nie nie". Pripadala som si vtedy hrozne. Hlavou mi blesli všetky tie "dobre mienené rady", že občas to musíš urobiť aj nasilu, inak sa to nenaučí / áno, deti pri tom aj plačú atď. Ktovie, koľkí z nás sme takto s rukotom sedeli na nočníku, kým sme sa začali poslušne pýtať. Ale ja som to tak nechcela. A vtedy niekedy som si povedala, že už som skončila s týmito pokusmi a počkám na ňu. Kým ona bude chcieť. Aj keď by som mala čakať ďalší rok. A bola by to "hrozná hanba", že to ešte nevie. Aj keď sa priznám, občas som si myslela, že to nepríde nikdy....

Verím tomu, že kto zotrvá v takomto, podľa mňa bojovom režime, aký bol v móde aj za našich detských čias, má výsledky skôr, ale in the end, nikto sa vášho dieťaťa nebude pýtať, v koľkom mesiaci začalo chodiť na nočník. Proste raz bude.

Podľa mňa existujú dve cesty - buď odmalička privykať dieťa na nočník a posádzať ho tam, aby sa s ním zoznamovalo, alebo to nerobiť, keď sa vám to zdá zbytočné a príliš skoro a vtedy to treba nechať na dieťa. Keď totiž nočník nepredstavíte vo fáze, kedy ho ešte "neriešili", môže to byť problém a nemusia ho hneď prijať.
Ak sa rozhodnete ísť cestou, že nočník predstavíte až neskôr, treba to podľa mňa robiť nenásilne. Učiť už takéto väčšie deti s vlastnou vôľou a potrebou sebapresadenia na nočník je zásah do ich predstavy o tom, ako svet funguje. Zrazu od nich chceme, aby začali robiť niečo, čo nie je ich nápad. A to je na tom celom to " tricky" - treba im dať čas, aby to konieckoncov ich nápad bol...
A ešte jedna dôležitá vec - keďže toto je proces, ktorý zahŕňa veľa vysvetľovania, treba to podľa mňa robiť až vtedy, keď viete, že vaše dieťa rozumie tomu, čo mu okolo toho hovoríte, alebo aspoň kľúčovým pojmom, ktoré sa s nočníkovaním spájajú. Pozná význam slova "mokrý", chápe rozdiel medzi plienkou a nohavičkami/slipkami, rozumie pokynu "dať si dole gate" a pod.

Medziobdobie

Potom prišli Vianoce. Zatiaľ sa to nehýbalo nikam, jediné, čo z nočníkovania zostalo bolo to, že sa chodila na nočník vycikať pred večerným kúpaním. Bez hystérie, nenásilne, sama od seba. Bola to síce malá vec, ale utvrdilo nás to v tom, že vie o čo ide, viem kam sa to robí a hlavne, že to vie urobiť sama, z vlastnej vôle. Na Vianoce dostala aj knižku "Terka a nočník". A síce ju najskôr nechcela ani otvoriť, keď som jej povedala, o čom je, jedného dňa mi ju podala do ruky a prečítali sme si ju celú. Táto problematika je tam veľmi pekne zhrnutá a ja som vedela, že keď využijem svoju šancu a budem to čítať dostatočne pútavo, nebude to márne...

Do tretice všetko dobré

Chvíľku sme teda prežívali také medziobdobie. Čoraz častejšie sa však začala správať ako Terka na začiatku knižky a plienku si niekedy nechcela dať. Občas sa vypýtala cikať na wecko. Ja som sa však zasekla a akoby zo strachu, že príde ďalší neúspešný pokus som sa bála zobrať tieto náznaky vážne a brala som to zatiaľ len ako také "skúšanie". Vlastne až môj muž mi dodal odvahu a povedal, že už je asi čas a že by sme to mali skúsiť... Bol to nejaký víkend, kedy sme boli doma obidvaja, za čo som bola veľmi vďačná, a keďže sme si to povedali len tak z minúty na minútu, nemali sme pripravenú žiadnu stratégiu, ako to robiť.

V ten deň Vivi opäť plienku ráno odmietala a tak sme jej len povedali, že dnes bude ako Terka, už bez plienky. A že keď sa jej bude chcieť, tak nech si ide sadkať na nočník.

Toto bola asi najťažšia časť pre nás. Proste to nechať na ňu. Nechali sme ju pobehovať bez plienky ako takú časovanú bombu a proste sme sa mali spoľahnúť na to, že ona to urobí, kam to má urobiť, keď sa jej bude chcieť. No vedeli sme, že otázkami typu: "nechce sa ti piškať?/nejdeš to skúsiť na nočník?/ poď to skúsiť" a pod. by sme u nej dosiahli pravý opak a že by sme jej to zas len znechutili. Takže sme sa spoľahli na ňu. Verili sme jej.

A ono sa to naozaj stalo. Naozaj prišla sama od seba k nočníku a vycikala sa doňho. Poskytla som len jedinú asistenciu - pomohla som jej dať dole gate. A takto to šlo celý deň. Aj ďalší deň. A ďalší. A ďalší. Prizvukovala som jej jedine, že mi to vždy musí aj povedať, ako Terka mame - "cikaaaať" alebo "kakááááť" a že si predtým treba dať dole gate. Musím povedať, že táto knižka nám veľmi pomohla, lebo som sa mohla odvolávať na kopec pasáží z nej.

Vždy som ju pochválila, ale nie moc. Netancovala som žiadne hula hula ani som neskákala dva metre do výšky, keď to urobila. Snažila som sa na to reagovať ako na pozitívnu, ale normálnu vec. Lebo chodenie na WC je normálna, obyčajná a rutinná záležitosť. Nezabávala som ju na nočníku žiadnymi knihami, hračkami, bola to len akoby nutná pauza medzi tým, čo robila dovtedy a chcela som, aby sa tešila, že bude pokračovať v hraní sa a nie aby hranie prebiehalo na nočníku. A tak nám to fungovalo.

Keď vám dieťa oznámi, že sa mu chce, podľa mňa je kľúčové ukázať dieťaťu, že ide o normálnu, bežnú a nie stresovú situáciu, čo musí cítiť aj z nášho správania a nie že my začneme okolo toho trtošiť a rozbehneme sa k nemu a letíme s ním na nočník a pod. Zbytočne si k tomu dieťa fixuje mylnú emóciu, akoby to bolo niečo divné, niečo, z čoho má byť v strese, lebo veď aj mama je v strese, niečo, pri čom sa necíti komfortne. A hlavne, ak to nestihnete včas, no a? Dôležité je, aby to prebehlo v pohode.

A ďalšia dôležitá vec - nikdy za nehodu nenadávať ani nezosmiešňovať (že je to hanba a pod.). Ale mám pocit, že toto nejak extra už nám, "dnešným mamám" netreba spomínať a že to všetky dobre vieme. Dieťa je dieťa, má na to právo. Ja som musela byť veľmi opatrná napríklad pri pár nehodách s kakaním, keďže mala veľký blok robiť to do nočníka a nechcela som jej nijakým spôsobom naznačiť, že niečo urobila zle, keď sa pokakala do gatí. Len som jej povedala, že sa to tiež robí do nočníka a tiež mi môže zakričať, keď sa jej chce, že "mami, kakať!" , aby sme to nerobili do tých "pekných čistých legínok" (napr.) . A v podstate odvtedy to išlo. Opäť som sa pri tomto odvolávala na pasáže z nočníkovej knižky a apelovala som na jej pamäť: "Aj Terke keď sa chcelo, povedala maminke že "kakaaaať", pamätáš sa ? Urobíš to tak aj ty?" Veľmi sa mi osvedčilo vo viacerých situáciách, keď chcem od nej niečo, na čom sme sa dohodli, že sa jej pýtam či si to pamätá.

Veľa som používala slovné spojenia/otázky, ktoré v nej umocňovali pocit, že to zvládne sama - Dokážeš to? Zvládneš to? Ukážeš mi, ako sa to robí? A keď sa náhodou niečo stalo, opäť bez extra emócií som len povedala, že nevadí. Niekedy z toho mala ona väčší problém ako ja, akoby sa hanbila, takže som jej svojou reakciou chcela dať najavo, že je to okej a nikto sa na ňu nehnevá.

Trošku iný prípad sú podľa mňa regresie...

Nočníková regresia

V podstate je to krátke obdobie, kedy neviete prečo, ale dieťa sa akoby vráti v čase do "začiatkov" a začne sa znovu pocikávať alebo pokakávať.
Je to normálne a nie je to nič divné. Môže sa v kľude stať, že vy už máte pocit, že ste to zvládli, že už vaše dieťa všetko vie a ono zrazu úplne otočí. Je to len záležitosť pár dní a netreba robiť nič inak, len vydržať. A častejšie sa o tom rozprávať a prízvukovať si všetko, na čom ste dohodnutí. Hlavne netreba spanikáriť a začať trebárs dávať zasa plienku.

My sme takéto regresie zažili zatiaľ dve. Jedna bola s pokakávaním. Zrazu sa len zo dňa na deň vykašľala na to, že by si mala ísť k tomu sadnúť na nočník a proste začala tlačiť len tak, bez oznámanie, bez toho, že by si dala dole gate... Trvalo to asi týždeň, kým sa to vrátilo do normálu. Vždy som jej len povedala, že to sa do gatí nerobí a pýtala som sa jej, aby mi ona sama povedala, kam to má urobiť (do nočníka) a čo mi má povedať (mami, kakaaaať). A celkom zabralo, že sme začali hovienko nazývať srandovným názvom "anakonda" a sama potom zo dňa na deň opäť začala oznamovať, že ide urobiť anakondu :D.

Druhá regresia bola spojená s pocikávaním alebo ucvrkávaním. Napríklad sa vycikala, ale asi nie poriadne a na záver si cvrkla ešte do gatí, keď už ich mala zasa na sebe. Vtedy sme si zase pripomínali, že treba vyprádzniť celý mechúrik a vždy som sa jej pýtala, či už vycikala všetko. Po pár dňoch bolo všetko ako predtým. S tým pocikaním sa to stalo len párkrát a zväčša vtedy, keď bola niečím príliš zaujatá a akoby zabudla ísť.

Nočník - koľko ich mať a kde?

Podľa mňa, v čase učenia sa, nočníkov nie je nikdy dosť :D. Ale nie, teraz vážne. My sme fungovali a aj doteraz fungujeme s tromi nočníkmi. Jeden v kuchyni a dva v kúpeľniach. Vo všeobecnosti si myslím, že je najlepšie rozmiestniť ich podľa toho, kde sa s dieťatkom zdržujete najčastejšie a kde to teda logicky naňho najčastejšie môže prísť. Nešlo mi o to, naučiť ju chodiť na jedno miesto, určite časom nebude cikať alebo kakať v kuchyni. Ale chcela som, aby to vedela urobiť samostatne, keď to na ňu príde. Aby všetko, čo potrebuje, mala hneď po ruke. A na deti to prichádza náhle.

Ale mať jeden nočník aj v kúpeľni resp. tam, kde chodíte na WC aj vy, je zas podľa mňa dobré pre "odpozerávanie" od vás. Postupne sa naučia, že sa chodí na jedno, špeciálne na "to" určené miesto. :)

Čo sa týka samotného typu nočníka, máme nočníky z Ikey. Podľa mňa sú najlepšie, pretože sú vyššie (čo je super, ak to nacvičujete s už trošku starším dieťatkom) a majú vynímateľnú nádobku, ktorú viete samostatne vyliať a umyť a veľmi dobre sa "to" z nej vylieva. Mali sme aj taký kompaktný nočník, ale vždy som nadávala, lebo sa to z neho vylievalo zle.

Záver

Neviem, či som vám s týmto článkom pomohla, no chcela som, aby ste z neho získali pocit, že v tom nie ste sami a tiež možno pár užitočným rád, postojov či názorov na túto tému.

Hlavne by som chcela, aby ste si odniesli tú myšlienku, že všetko má svoj čas. Že sa do ničoho netreba dať nikým tlačiť, lebo to len rozpúta "kolotoč tlačenia" - vás tlačí niekto alebo niečo,vy tlačíte na dieťa a celé je to naprd. Treba dať na svoju intuíciu. Nie je hanba s vervou začať a za týždeň, keď to nikam nevedie, s tým skončiť a skúsiť to neskôr. Toto nie je šprint. Je to beh na dlhú trať :). Veľa šťastia s odplienkovaním! Napíšte prípadne, ako sa to podarilo vám :).