Deň mamy dvoch detí - Ellie 2 mesiace, Vivi skoro 3 roky

Ráno.

Vstanem. Je cca 7 hodín. Niekedy ešte kŕmim a uspávam Ellie, niekedy už spinká a ja sa teším, že si ukrojím kúsok ranného času pre seba a idem sa v kľude, sama, umyť a raňajkovať. Inokedy moja cesta smeruje do Vivinkinej izby a beriem ju so sebou. 

Raňajkujeme. Rozprávame sa. Pozeráme rozprávky zo záznamu. 

Po raňajkách upraciem kuchyňu, doložím umývačku, pustím práčku, sušičku, čo treba, zapnem si kávovar, nech sa mi nahreje páka, prezlečiem sa, očešiem, hodím rýchly mama make-up. Zavtedy sa rozprávam s Vivi ako Anna z Frozen alebo Bagíra z Mauglího a najradšej mám, keď mám "rozprávať" ako Gizeal zo Supersoba Jeremyho, lebo Gizela je nemá :D. Niekedy sa hráme, že Gizela je Vivi :D.

Robím si kávu, Vivi si skladá puzzle, pozerá ešte nejaké rozprávky, občas sa zahrá s niečím sama.

Po čase vstáva Ellie. Ideme sa túliť. Vivi už uteká do spálne, vysokým fistulovým hlasom sa k nej nežne prihovára a pýta si ju na bruško. Prinesie knižku, že im ju mám prečítať. Zväčša sú to také malé knižky s príbehmi o Máši. Do toho sa snažím dávať pozor, aby Ellie od samej lásky nerozpučila. :)

Potom berieme Ellie prebaliť a dať jej papať. Vivi sedí pri nás na gauči a pýta si pozerať pesníčky Cocomelon. Alebo Spievankovo. Nedbám. 

Je okolo 11tej. Potom ideme buď na prechádzku, alebo, pri horšom počasí, položím El na podložku, kde spí a my sa s Vivi ideme hrať. Maľovať si, cestovať po svete výťahom (=výklenok v okne, sedíme na radiátore), hrať sa na Mekáč, hádzať si kocku, šuľgať autíčka...

Blíži sa obed. 

Vtedy musím prioritizovať, koho obslúžim skôr a kedy sa pôjdem vycikať :D. Niekedy je to tak, že El ešte spí a ja v kľude pozohrievam Vivi (a občas aj sebe) obed. Inokedy ich kŕmim obe naraz. To býva veselé. 

Potom idem uložiť Vivi. Niekedy len ja, inokedy aj s Ellie na pleci. Občas sa o tom, či pôjde spať, dohadujeme dlho, občas krátko, no zväčša sa dohodneme, že to aspoň skúsi.

Vivi je v izbe. (Ne)snaží sa spať . Ako kedy. V tomto momente mám buď kľud na obed, keď Ellie spí a ja som sa nenajedla popri Vivi, alebo uspávam Ellie alebo akurát vstáva a ja tak nejak multitaskingujem a snažím sa kŕmiť ju aj seba naraz. Občas mi na ňu padne nejaká ryža alebo mäso :D. 

Niekedy spia obe naraz. To je môj obľúbený scenár. Inokedy len jedna a niekedy ani jedna. 

Vivi vstáva / končí jej oddychový čas. Ellie už o tomto čase zväčša spí. Ideme pozerať Mášu. Jeden diel, dva, päť, podľa toho, ako K.O. sa cítim. A čakáme na tatina. Okolo 4-5tej sa dočkáme.

Potom sa deň prehupne do tej náročnejšej časti. Vivi sa doma nudí, chodiť sa nedá nikam. Treba ju nejako zabaviť. Aspoň prechádzka po okolí. Bycikel. Hrať sa opäť na cestujúcich výťahom, autíčka, maľovanie, puzzle... Niekedy niečo pečiem a pomáha. 

Keď Vivi nespí, poobedie je popretkávané sériou výbuchov rôznej intenzity. A vlastne aj keď spí. :D Len ich je menej. 

Večer. 

Večerníček, kúpanie. Kedysi 15-20 min pre mňa, v kľude, na gauči, kým sa Vivi a tato išli kúpať. Teraz to chodím robiť ja. Inak by bol aj celý večer jeden veľký meltdown. 

Napustiť vaňu, penu, vyzliecť, umyť, poutierať, župan si prosí nechať rozopnutý, aby bola ako Leoš Mareš. :D Schádzame zo schodov. Počujeme plač. Situácia Ellie práve začína. Alebo už asi hodinu prebieha. Papá, plače, naťahuje sa a myká v náručí. Pozerám na hodinky. Pol ôsmej. Vyhliadky - ešte 4-5 hodín tohto a možno zaspí... 

Obliekam Vivi. Pyžamo, gaťky istotky, ponožky. Večera. Prehováranie - papaj sama - "nie, podávať"/ dávaj si zatiaľ sama, na záver ti to dopodávam "nie, ty mi to budes podávať"/ ok, otváraj mi ústa, budem ti to podávať. Umyť zuby, pozrieť pri tom jednu pesníčku a ísť sa uložiť.

Rozprávka, vycikať sa a spať. Tak by som si to predstavovala. Hlavne tú poslednú časť. Keď na záver odchádzam z izby, po 555tom poslednom pohladkaní, objatí a glgu vody, prípadne aj tak s vrieskajúcou Vivi za dverami, ktorej už nie je možné nič vysvetliť, som úplne vyždímaná. Podľa potreby sa ešte vraciam do izby, hladkať a vysvetľovať, že už treba spinkať. 

A že tato tu nemôže byť tiež, keďže od má na starosti plačúcu Ellie. Nakoniec aj tak prichádza ešte on. Potom po ňom kričí, že ešte mám prísť ja. A po mne zas, že tu máme prísť obaja. Sme tam obaja a kričí, že tu máme byť obaja.  Nechápem, nevládzem. Zostávam v izbe, ukľudňujem, vysvetľujem, hladkám, nejak sa dohodneme, že už teda pôjdeme spať. Ak sa vám to zdá zdĺhavé, je to preto, lebo to je zdĺhavé. 

Prichádzam do kuchyne. Striedam muža. Nosím Ellie. Na stojáka, popri ďalšom kŕmení alebo v 10-15 minútach krátkeho spánku Ellie sa skúšam navečerať. 

Budí sa. Striedačka. Zbalím kuchyňu, muž nosí. Ešte zarobiť fľašky. Ďalšie dejstvo sa odohráva v spálni. Je okolo pol11tej večer. 

Nosíme. Kŕmime. Skúšame uložiť. Plač. Nosíme. Prebaľujeme. Šššškame. Hojdáme. Plač. 

"Prosím ťa, dones mi nosič, už nevládzem s chrbtom a rukami".

"Zobudí sa ti, keď ju odtiaľ budeš vykladať." 

"Aspoň to skúsim."

Zobudí sa, keď ju odtiaľ vykladám. 

Striedačka. Líham si do postele. Muž nosí. Ešte kŕmi. Plač. Nejako zaspí. Plač. Nosí. Plač. Nosí. Ticho...

Je okolo pol noci, niekedy okolo jednej. 

Líhame si do postele.

V okamihu zaspávam.

See you tomorow.

Teda vlastne, už "dnes" o siedmej.

Vaša Lucy