Cisársky rez : po druhé

Ahojte!

O pár dní

to bude rok, čo prešiel od mojej druhej sekcie a tak si tu teraz na ňu výročne pospomínam a poporovnávam, keďže mám s čím.

Moja prvá sekcia bola akútna, po niekoľkohodinovom nepokračujúcom pôrode, ktorému sa "dopomáhalo" oxitocínom. A napriek tomu, že som mala pichnutú epidurálku, s tlmením bolesti nezmohla takmer nič. Telo bolo unavené a obolené a do toho táto operácia. Myslela som, že už žiadne ďalšie dieťa mať nebudem. Nechcela som si tým prejsť znovu... Tak som sa raz z toho vypísala (tie články môžete nájsť v starších), a to mi pomohlo tento môj traumatický zážitok spracovať a nemať ho stále tak živo v pamäti. A zabudla som až natoľko, že o dva roky na to som bola znovu tehotná :). No a čo sa týka tejto druhej sekcie, bol to tak super (na to, ako "super" môže sekcia byť) zážitok, až sa bojím, že taký by sa už zopakovať nemusel, a to je z časti aj jeden z dôvodov, prečo sme sa rozhodli, že dve a dosť. (Ten ďalší dôvod je, že môjho muža už na to nenahovorím :D). Tentokrát to bolo oveľa lepšie. A keďže to viem takto porovnať, som si takmer na 100% istá, že to bolo tým, že operácia bola vopred naplánovaná. Tak to z dôvodu bezpečnosti pre mamičku aj dieťatko zvyknú lekári odporúčať. A úprimne povedané, po prirodzenom som ani netúžila. Ja som človek, ktorý má strach z neznámeho a skúšať prirodzený pôrod (ktorý by sa mohol aj zdarne podariť) by boli pre mňa zase neznáme vody a mohli by pre moje telo priniesť další nečakaný traumatický zážitok iného druhu, na ktorý by som nebola pripravená. Takto som vedela do čoho idem. Vedela som, že to bude bolieť. Vedela som aj kde a ako to bude bolieť a bola som aj psychicky pripravená na to, čo všetko budem musieť v týchto bolestiach zvládnuť. A vedela som, že zvládnem. No chcela som tým hlavne povedať, ženy ktoré ste po prvej sekcii a nemáte z toho zrovna ružový zážitok a ak vás práve a možno jedine toto odrádza od ďalšieho bábätka, rekonvalescensia po plánovanej sekcii je (podľa mňa) oveľa rýchlejšia a aj telo to zvláda lepšie (ak sa samozrejme neudejú pri operácií iné nepredvídateľné komplikácie). Čo sa týka samotnej operácie, bola naplánovaná na sobotné doobedie. S pani doktorkou sme sa dohodli, že do nemocnice môžem prísť až ráno, čo bolo opäť na psychiku úžasné, môcť "poslednú noc" stráviť doma, vo svojom, so svojimi. V nemocnici mi nerobili ani klistír, opäť som si tým prešla doma pomocou dvoch čípkov a tak som bola aj od tejto, nie zrovna príjemnej procedúry, oslobodená. Najnepríjemnejší zážitok z celej tejto operácie, bolo zavedenie cievky do močového mechúra :D. To ostatné sa naozaj dalo. Najväčší rozdiel bol pre mňa asi vo vnímaní samotnej operácie. Pri prvej som ani nevedela, čo sa kedy robilo. Všetko sa to nejako surreálne dialo okolo mňa a nakoniec bola Vivi vonku, ani som nevedela ako. Pri tejto operácií som bola úplne pri vedomí, všetko som vnímala intenzívnejšie a v hlave som dosť stresovala a panikárila, lebo som vedela čo sa ide diať a zároveň som aj nevedela, aké to bude, keď budem pri tom takto naplno vedomá a nie taká apaticko-vyčerpaná ako vtedy. A bolo to samozrejme zvláštne. Aj som sa zvláštne cítila, všelijako mi bolo, ale nakoniec všetko dobre dopadlo a Elinka bola vonku. Veľmi som chcela nadštandardnú izbu. Môj sen bol, aby som tam na nej mohla byť ubytovaná s mužom a jednoducho aby som z toho nemala takú traumu, ako prvýkrát, keď som sa nevládala o Vivi starať a musela som ju aj odložiť k sestričkám na novorodeneckom. Chcela som, aby sme to zvládli spolu. Aby mi mohol pomáhať z postele aj do postele, proste aby som na to nebola sama. Bola som tak blízko k splneniu tohto sna, lebo aj izba bola... Ale korona nám to prekazila. Akurát v tie dni naberala druhá vlna na obrátkach a zakázali sa návštevy aj ubytovanie partnerov na izbách šestonedelia. No izbu som mala nadštandard. Aj jisku, na ktorej sa najskôr leží po sekcii aj izbu, na ktorú vás presunú, keď nakoniec po operácii vstanete, aby ste fungovali sama. Rodila som na Antolskej, kde izby štandard a nadštandard sú na rovnakom oddelení, na chodbách oproti sebe. A tiež si pod pojmom nadštandard netreba predstavovať veľa. Izby sú ale novo vymaľované na bielo a máte samostatnú kupeľnu (na ktorej sa nedajú napríklad zavrieť dvere :D). Ale ten hlavný rozdiel bol v sestričkách, ktoré na týchto chodbách slúžili.

Pri prvej sekcii som si zažila od začiatku, aj pri pôrode od sestričiek, zaobchádzanie ako so simulantom, bez štipky empatie, bez kontaktnej pomoci. Tentokrát som si zažila ľudský prístup. Pri vstávaní z postele (to je inak taká veľká vec po sekcii, seskričky to volajú "budeme vás stavať") mi pomohli, podopreli ma, po sprche mi pomohli ma utrieť a obliecť, čo vtedy, pri prvom raze, sa sestrička oprela o stenu a sledovala ma, ako si na seba nedokážem ani prehodiť uterák a nechala sa prosiť, aby mi s tým pomohla. Všetko je to o ľuďoch. A som rada, že som to teraz zažila s inými ľuďmi. Keď som odchádzala, aj sme sa poobjímali. Ale jednu dôležitú vec som tentokrát nepodcenila a keď by som vám mohla dať jednu radodajkovskú radu, bola by to táto. Hýb sa a pi čaj! Po sekcii vám povedia, že sa máte v posteli prevaľovať, hýbať nohami, skúšať sa pretočiť na bok. Znie to síce ako vtip, keďže máte čerstvo prerezaných a zašitých 6 vrstiev, ale je veľmi dôležité to robiť. Keď sa takto rozcvičíte, samotné posadenie sa a vstanie z postele ide o to lepšie. A piť čaj. Na smäd aj na prdy :D. Kým tie nie sú, nedostanete jesť. A verte mi, že od hladu by ste už aj klince pojedli. Bolesti po operácií, pri chodení, pri líhaní a schádzaní z postele som mala tentokrát neporovnateľne miernejšie a zvládnutelnejšie. Ja som sa dokonca nahajpovala tak, že som si po základných infúziách od bolesti, od ktorých ma odstavili, keď som už začala chodiť, ani nič iné nepýtala. Inak ak bolesti máte, dajú vám čípky, ale treba si ich vypýtať. Vedela som, že keď budem vyzerať schopne, keď sa tam nebudem na psychike opúšťať, zvládnem to lepšie a pôjdeme domov. Ísť domov na tretí deň bola tá myšlienka, ktorá ma držala pri živote a izolovala od bolesti. A tak aj bolo. Bolesti ma dohnali až doma, na 4.deň od operácie. Podľa mňa sa telu proste psychicky uľavilo, že už na to nie je samé. Adrenalín a to všetko vyprchalo a ostala len bolesť rany. Tá bola ale zo dňa na deň lepšia. Elinku som mala na izbe celú dobu, bola som schopná sa o ňu starať aj prvú noc po operácií, kedy máte "nárok" zaniesť ešte bábätko k sestrám. Tentokrát som túto možnosť nemusela využiť. Na izbe som mala super spolubývajúcu. Pamätám si, že keď sme sa prvýkrát stretli, myslela som si, že sa už balí a odchádza, tak dobre vyzerala a ona na to, že rodila pred pár hodinami. Bohovská bola. Nechápala som. Ten pobyt v nemocnici bol aj vďaka nej a jej synčekovi veľmi fajn. :) Doteraz sme v kontakte. :-* Mala som pocit, že tentokrát sa prejavilo to, že mali pri mojom mene poznačené "druhorodička". Sestry sa mi menej venovali, menej vnucovali čo a ako mám a nemám robiť a mne to len vyhovovalo. Možno to niektoré ženy v nemocniciach postrádajú, ale ja som presne ten typ, čo nechce, aby mu niekto niečo vnucoval. Väčšinou vám aj tak každá sestra povie nejak inak a jediné, čo z toho máte, je zmätok. A hladné dieťa. A predĺžený pobyt na oddelení. Ide o to, že sestry aj doktori radia "prikladať, prikladať, prikladať", kojiť. Ono je to všetko pekné a ozaj dôležité, ale napr ja som mlieko rozbehnuté ešte nemala. Pri výdatnej a pre novomamičky "výživnej" nemocničnej strave by sa mi ani tak ľahko nerozbehlo. Takže keď sa Ellie (a pri Vivi som to tak robila tiež) najedla odo mňa a spustila plač, dokŕmila som ju s mliekom, ktoré bolo na oddelení na tieto účely k dispozícií. Odchádzali sme na tretí deň po operácií. Konečne domov. Som naozaj vďačná za tento zážitok. Bol to taký reparát tej prvej sekcie. Teraz som vedela, do čoho idem, bola som pripravená na to, že to bude "hrozné", a tentokrát to také vôbec nebolo. Som rada, že som to absolvovala znovu. Odmenou mi je dar na celý život. Najsilnejší faktor, ktorý mal ale na celý ten priebeh a dojem aj tak najväčší vplyv, bol ten ľudský... Veľa sa to teraz preberá a rieši, že je veľmi dôležité ako sa pri pôrode a pri pobyte v nemocnici cíti aj samotná žena. Že nejde len o to, porodiť dieťa a žena už voľajako vytrieme (veď má zdravé dieťa, tak nech sa nesťažuje). Že ten zážitok z toho môže byť aj lepší. Že to nemusí byť o zaťatí zubov, prehltnutí horkej sliny, znášaní povýšeneckého správania. Že už dávno nie sú náplasťou na bolesť reči typu "vydrž, aj iné to vydržali". Nerodila som síce za dokonalých podmienok, nemali sme na operačke bonding, pri samotnej operácií nebol môj muž a veľa vecí by sa dalo nájsť, ktoré neboli ideálne. Ale doležité je, aký z toho máte pocit a ako sa s vami jednalo. A na úrovni a s úctou by mali s nami jednať, či si za to zaplatíme, alebo nie! Preto hovorím, že je to o ľuďoch. A ďakujem. Memories:

Vaša Lucy