Cisársky rez - III. časť

V mojom prípade bola rekonvalescencia dosť pomalá.

Ako som spomínala, na ten druhý deň som čakala zázraky. Že vstanem ako jalovica (ok, tak aspoň ako leňochod alebo iné ťarbavé zviera) a že ten pocit z predošlého dňa už nezažijem. Odvšadiaľ som počúvala, že je to každým dňom lepšie. Hold, nestalo sa. Povedala by som, že sa to zlepšovalo skôr každý druhý deň... O takých 10 percent k dobru.

Takže tak nejak šli dni. Postaviť sa z postele, prebaliť (dieťa), snažiť sa kojiť, potom dokŕmiť, zavinúť, dať spať, nejak sa opäť vyteperiť na posteľ alebo niekde postávať, aby ste si ľahnúť (a to všetko s tým spojené) nemuseli... Počkať 3 hodiny a potom znova. Až do večera. V noci to isté.

Jediné, po čom som túžila, je byť už doma. Viedli sme o tom na izbe veľa rozhovorov. Ako by to proste malo byť prirodzené a normálne, že by mohli byť s nami na izbe naši partneri. Pomôcť nám, tiež sa niečo priučiť hneď zostra, byť nám psychickou oporou... Ako jasné, sú miesta, kde to tak možné je. Ja som tiež zvažovala variantu pohodlia a luxusu, no nejak som sa už v tehotenstve obávala, že ten pôrod nepôjde hladko. Že možno príde skôr a v nemocnici ma prijať musia. A u Kocha sú nejaké pravidlá, ktoré, keď by som nesplnila, aj tak by som skončila v klasickej nemocnici. Tak som si zvážila všetky pre a proti a rozhodla som sa pre Antolskú. Rozhodla som sa uprieť si vlastný komfort, ktorý mi naozaj veľmi chýbal a sem tam som aj ľutovala, že v tom Kochu nie som. Ale chcela som byť tam, kde budú vždy pripravení na všetko. Aj na horšie alebo zlé. A neľutujem to. Asi by som do toho masochisticky išla znova. Teda myslím do pôrodu na Antolskej. Čisto hypoteticky. :)

Z môjho pobytu v nemocnici boli zaujímavé ešte dva momenty.

Ten jeden by som nazvala motivačná regresia.

Spúšťačom bolo prepustenie mojej spolubývajúcej aj s bábätkom domov.

Bolo to deň pred mojím odchodom z nemocnice. Nie, že by som sa s ňou za tie 3 dni stala najlepšou kamoškou a nejak nemohla zniesť jej odchod. Skôr som jej fakt že neskutočne závidela. Že ona už ten večer bude ležať vo vlastnej posteli (určite nižšej, ako tieto nemocničné) a že už jej bude mať kto pomôcť s malým a tak, že bude proste doma. Ona sa samozrejme strašne tešila a ja som jej to priala, no sama som sa psychicky dostala do obrovskej krízy, na ktorú reagovalo aj moje telo. Čo sa týka bolestí, vrátilo ma to asi na začiatok. V ten deň som počas návštevných hodín iba plakala. Všetko ma bolelo. Chcela som ísť domov. Tak veľmi. Mala som pocit, že už to nezvládam. A najviac z toho ma desilo, že ma to možno nečaká ani na druhý deň, pretože Vivi mala novorodeneckú žltačku. Okrem toho sa narodila veľmi drobná a všetci mi hovorili len také to neisté "uvidíme" (asi najhoršie slovo, aké môžete v takých chvíľach počuť). Všetko záviselo od rannej kontroly a hodnôt "žltosti". Moja motivácia bola na bode mrazu. Opúšťala som sa. Neviem to ani vysvetliť a neviem, či s tým máte tiež niekto skúsenosť, ale strašne ťažko sa mi prežívalo vidieť niekoho ísť domov... Nie že by som bola taká žiarlivá ženská. V skutočnosti nežiarlim ani nezávidím. Teraz viem, že tie veľké bolesti boli spôsobené aj sťahmi maternice, ktorá takto reagovala na kojenie. Je to vraj normálne, ale ja som si vtedy pripadala úplne hotová.

Ten druhý zaujímavý moment bol deň odchodu. A tá zvláštna reakcia adrenalínu, endorfínov a ešte bohviečoho ešte, ktorá zapríčinila, že napriek stavu, v akom som bola a napriek tomu, ako som sa cítila ešte deň predtým, som tam na záver skutočne lietala ako jalovica.

Spúšťačom bolo rozhodnutie o tom, že v ten deň skutočne odchádzame!

Vlastne som nezvládala nič až také bravúrne. Mojou úlohou bolo "iba" sa pobaliť a nachystať seba a malú. Na oddelenie návštevy nemali prístup, takže všetko som musela porobiť sama. A zrazu som bola schopná takých pohybov, ktoré sa mi deň predtým ani nesnívalo, že by som mohla dávať. Napríklad si čupnúť. Ja viem, smiešne, veď čo je na tom, si čupnúť. No vysvetlím to takto. Celú dobu bol môj kufor na zemi. A ja som z neho bola schopná vytiahnuť len to, čo bolo na povrchu. S mierne pokrčenými kolenami, jednou rukou som sa opierala o posteľ, druhú ruku som vystretú skláňala čo najnižšie a úchop nejakej veci, po ktorú som sa zohýbala, som vykonávala ukazovákom a prostredníkom. Čo bolo hlbšie malo jednoducho smolu. Alebo teda, ja som mala smolu. :D Teraz ? Normálne som si čupla. A pobalila si veci. A potom som ten pobalený kufor zdvihla a naložila som ho na tú Vivinkinu postieľku na kolieskach. Samozrejme, ten strach z toho, že sa mi rozpára brucho tam bol stále, no pocitovo ho prevalcovalo nadšenie z toho, že idem domov! Bolo také veľké, že som naozaj v tých chvíľach skoro žiadnu bolesť ani necítila. Prirovnala by som to asi k stavu šoku. Keď proste vaše telo a mozog je z toho, čo sa stalo také zblbnuté, že zabudne vysielať signály bolesti. Tak aj ja som bola taká nadšená, že idem domov, že som proste tieto pocity neprijímala.

Sama som sa prezliekla aj poobliekala malú. Tiež - dovtedy zdvihnúť nohu nad úroveň kolena bol pre mňa výkon nepredstaviteľný. Všetko totiž vyžadovalo prácu brušných svalov. Vtedy ma v podobnom stave motivačnej regresie sledovala moja nová spolubývajúca, ktorú mali prepustiť až o dva dni a v nemom úžase zízala, že ako sa ja už viem pohybovať.

Ale nie, rekonvalescencia nefunguje tak, že idete z 10% na 70 v priebehu pár hodín. Tak funguje adrenalín. Ktorý zaženie strach aj bolesť a umožní vám nemožné. Aspoň na chvíľu. Vaše telo vtedy prekonáva svoje hranice. A vy vďaka nemu odchádzate po vlastných. Stále trošku zhrbene, robíte iba miniatúrne kroky a schody schádzate "bočákom". Ale kráčate. A u nikoho nevzbudzujete nejaký extra súcit. Ako myslím u cudzích ľudí, ktorých míňate na chodbách po ceste z nemocnice. Lebo nevedia, nenapadne ich to. Že čo je za tým obrazom novopečenej mamičky, kráčajúcej vedľa novopečeného ocka, ktorý v ruke drží autosedačku s novopečeným dieťatkom. Čím si prešla. Čím sme si prešli... Že nás to zocelilo ako nikdy nič predtým...

zhodnotenie na záver

Pôrod ako taký je pre každú ženu obrovský zážitok. A podľa mňa to každú z nás posunie na iný level, stane sa viac ako ženou... Superženou. Matkou.

A to, čo sa deje bezprostredne po pôrode, tých prvých pár dní, prežíva každá inak a prebieha u každej inak. Asi je jasné, že to ide ruka v ruke s tým pôrodným zážitkom. Niekto má krásny hladký pôrod a kľudne by to toho išiel znova aj na druhý deň, niekto sa trápi dlhé hodiny a tiež má rany a stehy na ešte oveľa intímnejších miestach ako po cisárovi. A niekto má toho cisára. Ako ja.

Myslím si však, že keby som si pred samotnou operáciou neprešla tými 14timi hodinami, kedy sa pôrod rozbiehal prirodzene, nebolo by moje telo také obolené. Takže moja teória je, že možno aj preto bola tá rekonvalescencia aká bola. Pomalá a bolestivá. Ale hlavne chcem podotknúť, že toto bol môj zážitok. Že vy kľudne môžete byť po cisárovi na tom lepšie, ako bola napríklad tá moja prvá spolubývajúca na izbe (no, bola na to "dobre" ako dobre, ale bola na tom evidentne bolesťami o čosi lepšie ako ja).

Skôr som chcela na pozadí môjho príbehu popísať, čo vás v tej nemocnici čaká. Že sa musíte pripraviť na to, že sa od vás budú chcieť "nadľudské" výkony. A že vy ich budete dávať. Lebo v tých chvíľach už budete mama. A ten pud materstva a láska k vášmu malému uzlíčku vám pomôže prekonať všetko. A že sa musíte pripraviť na to, že to nebude ľahké. Že možno budete musieť urobiť aj nejaké "sebecké" rozhodnutia v záujme seba. Že možno sklamete samú seba, budete si pripadať neschopná a budete mať výčitky svedomia. Že sa nebudete chcieť hneď o vaše malé starať lebo toho nebudete schopná... A v týchto chvíľach si spomeňte na mňa a tieto slová: Je to v poriadku. Robíš, čo môžeš.

S odstupom času už chápem, prečo nás stavali tak skoro, prečo nás nútili chodiť, prečo sme mali hneď na starosti bábätko...

Donútilo ma to objaviť v sebe akoby inú dimenziu sily a sebazaprenia, ktorú už pri dieťati matka potrebuje až do konca života.

Donútilo ma to nepoddať sa.

Donútilo ma to spoľahnúť sa na svoje telo, že to zvládne, že to vydrží, že sa nemám poddávať a opúšťať.

Jediné, čo si myslím, že nemalo žiaden zmysel, ktorý by som takto s odstupom času pochopila, bolo správanie sa niektorých sestričiek. Napríklad pri tom vstávaní. Myslím, že by ani z jednej neodpadlo, keby to robili s väčšou empatiou, keby nás napríklad aspoň podopreli alebo keby boli samozrejmosťou také veci, ako že nám napríklad utrú chrbát... To je na ľuďoch. A som presvedčená, že možno niekto z tej istej pôrodnice má z tohto "stavacieho" zážitku lepšie spomienky práve vďaka nejakej konkrétnej sestričke...

A napriek tomu, že mi môj muž a jeho pomoc vtedy veľmi chýbali, keby tam bol, určite by som mala tendenciu sa viac šetriť a viac poddávať bolesti. Takto som sa musela spoľahnúť sama na seba. Hodená do vody. Plávaj!

Bol to prístup typu: raz si matka, tak buď matka - surové, kruté, ale účinné.

Odchádzate s tým, že viete už veľa vecí o vašom bábätku ale aj o sebe, o vašom novom materskom ja a aj o vašom novom popôrodnom tele, viete, ako sa máte k nemu správať, čo zvládne a čo ešte naozaj nie...

A po príchode domov v tom chcete pokračovať. Teda aspoň ja som chcela. Byť na nohách a stále a stále si dokazovať (a už nie len sebe, ale aj vášmu, v ten prvý deň bezradnému mužovi), že to zvládate, že vy viete...

A teraz som tu. Takmer 14 mesiacov po. A jedinou fyzickou spomienkou na toto celé je moja, skoro úplne vyblednutá jazva. Jazva, na ktorú som nesmierne hrdá. Pripomína mi, čo moje telo dokázalo, čo prekonalo... Že dalo život. A že by do toho za tú cenu išlo znova. 

Vaša Lucy