Cisársky rez - II. časť

A zrazu miesto jednej sestričky vidím dve. Hlava sa mi točí, v ušiach mi zvoní, niečo mi hovorí. Otváram ústa a vravím, že nič nepočujem. Že sa cítim ako ponorená pod vodou. Že vidím dvojmo. Sestrička mi na to povie, že tak si teda ešte sadnite alebo ľahnite.

ČO?!

Ledva som sa postavila! A bola som rozhodnutá už nikdy si neľahnúť, aby som to vstávanie nemusela zažiť znova!

Pritackala som sa k posteli, oprela som sa, mysliac si, že toto je ono. Toto je môj koniec. A vtom sa ma sestrička pýta, že či teda môžeme ísť do sprchy a kde mám uterák.

V sprche sa v podstate udialo to isté, čo po vstaní z postele. Asi to bolo tou teplou vodou, ale začala sa mi opäť strašne točiť hlava. Rada sestričky bola, že si mám sadnúť na stoličku, ktorá tam bola nachystaná. Zjavne jej nedochádzalo, čo je to za výkon a utrpenie zároveň, že stojím. A že to proste nejde, tak "promptne" si sadnúť. Po tom by nasledovalo znova to, že by som sa musela postaviť a tomu som sa chcela vyhnúť. Nehovoriac o tom, že ešte som nemala premyslené, ako si sadnem tak, aby som k tomu nenamáhala brucho... Čiže celá asistencia sestričky bola iba v tom, že mi vybrala z kufra uterák a stála pri mne, keby to so mnou asi fakt šľahlo. Pamätám si, ako veľmi som ju vtedy neznášala. Že sa iba prizerá. Nakoniec som ju poprosila, aby mi aspoň utrela chrbát, pretože prehodiť si uterák rukami za seba bolo proste nemysliteľné. Jednoducho, po sekcii máte pocit, že musíte celé telo držať tak nejak pokope. A že vystretie čo i len ruky vám môže ublížiť. Nehovoriac o tom, že sa vám na nej húpu kanily z infúzií - jedna zo zápästia a druhá zapichnutá v lakti (no, v tom ohybe, viete). Takže ohybnosť rúk je značne obmedzená aj tým. A potom vás nechajú tak. Že si máte trošku pochodiť. Alebo si znovu ľahnúť, keď sa ešte necítite na chodenie.

Tu začína ten boj samej so sebou.

Jasné, že sa ešte necítim na chodenie. ALE, dieťa som nevidela od... hm, myslím, že od skorého rána. A mala by som tam ísť. Tam, na tú detskú izbu, kde tam všetky nariekajú samé v postieľkach a starajú sa o ne cudzie ženy. Tam by mali smerovať moje prvé kroky... Takže pozbierate všetky sily a vydáte sa na asi 10 metrovú púť. Zhrbená ako starena. Naviguje vás detský plač. Moja Vivi akurát spala. Ružová, maličká. Rozhodne najmenšia spomedzi všetkých ostatných. Ten malý oriešok v bielej zavinovačke bol môj. Bola som rada, že spinká, lebo to aspoň trochu utlmilo moje výčitky svedomia, že si ju hneď nezoberiem na izbu, ale pôjdem si teda skúsiť ešte na chvíľu ľahnúť...

Misia č.2 - ľahnúť si späť na posteľ. Na to už ste sama. Vymyslite to nejak... Ja som zvolila stratégiu - najskôr poľahnúť na lakte hornú polovicu tela. Z tejto polohy som potom dvíhala na posteľ nohy - jednu po druhej. A všetku silu a zatínanie som premietala do stehenných svalov a nie do brucha. Tak nejak sa mi to podarilo... No a čo ďalej? Na pôvodnej izbe som už zostala iba ja. Kolegyne už "ubytovali" na bežné popôrodné izby. To vlastne znamená, že už sa celý deň staráte o seba a svoje dieťa vy. Nechápte ma zle, to je to hlavné, čo chcete robiť - starať sa o svoje dieťatko a byť tam s ním a pre neho. Ale telo vám to jednoducho nedovoľuje. Bolesť je veľká a výčitky, ktoré vás zmietajú, sú ešte väčšie. Že by ste mali byť teraz pri vašom bábätku, že by ste sa mali chcieť o neho starať. Ale že v skutočnosti, úprimne povedané, nechcete. Lebo sa na to necítite. Lebo máte problém sama so sebou, s tým, ako sa udržať na nohách, ako si sadnúť na WC, ako vyliezť späť na tú blbú posteľ... A tiež si uvedomujete, že pri dieťatku na izbe to vstávanie budete musieť absolvovať niekoľkokrát denne a že by ste sa tomu najradšej chceli vyhnúť...

ALE...

Ste mama. Už teraz naozaj. Fyzický dôkaz už leží v postieľke. Už nie ste "iba" tehotná. Treba čeliť realite. Čaká sa od vás, že sa aj začnete správať ako mama. Čaká to od vás spoločnosť, vaše dieťa a aj vy sama. Takže jediné, čo môžete urobiť, je premietať si v hlave obraz vášho dieťatka, vašej, v týchto ťažkých chvíľach a bolestiach jedinej motivácie. Toho, ako leží niekde v postieľke bez vás, rozdrásať svoje srdce myšlienkami na to, že mu chýbate a že vás potrebuje a vyburcovať svoje telo dostatočne veľkou dávkou adrenalínu na to, aby ste po tom, čo vás presunú na "rooming" izbu začali fungovať "akoby nič". Ja som bola na izbe s mamičkou, čo rodila cisárom deň predo mnou. Pri pohľade na ňu vo mne skrsla nádej. Možno aj ja už zajtra budem na tom takto dobre. Skláňala sa nad dieťatkom, prebaľovala ho, kojila, uložila naspäť do postieľky a v priebehu pár sekúnd sa vedela dostať na tú svoju. Samozrejme, nie nejako ladne, bolo vidieť, že bolesti má, ale že sa to ani len nedá porovnať s tým, čo som aktuálne zmohla so svojím telom ja.

Šla som si teda po svoje dieťa. Prehnutá dopredu som sa doplížila do tej spoločnej detskej miestnosti, kde sú všetky zabalené v zavinovačkách a uložené vo svojich postieľkach na kolieskach. Vzala som jej postieľku a dotlačila si ju na izbu... Tu sa začína ťažká, no zoceľujúca fáza. Kedy naberáte odvahu. Kedy sa učíte o svojom dieťati a každá minúta s ním vás robí skúsenejšou a sebavedomejšou. Kedy prekonávate hranice samej seba. Kedy zabúdate na bolesť, pretože vaše dieťa vás potrebuje. Myslím, že žiadna žena (či muž) by neboli schopné takej fyzickej aktivity a námahy, keby to nebolo pre svoje dieťa. Bolesť a vyčerpanie, strach z preťaženia a roztrhnutia rany je taký veľký, že za normálnych okolností by to proste nikto neriskoval. No akosi zázračne prestanete všetko vnímať, akonáhle sa ten malý uzlík v zavinovačke rozplače a dáva vám takto najavo, že vás potrebuje. Lebo je taký bezbranný. Moja Vivi bola v nemocnici neskutočne dobrá. A neskutočne ma šetrila. Budila sa každé 3 hodiny na papanie, čiže medzitým som mohla oddychovať. Alebo postávať, alebo posedávať, alebo... vlastne už ani neviem, ako som tam tie dlhé hodiny trávila.

Boli to ťažké dni a noci.

Spomínam si hlavne na túto druhú. Nejako mi totiž stále nešlo do hlavy, že mám už takto naozaj začať fungovať. Akože nonstop. Veľmi som potrebovala aspoň pár hodín oddychu. Bola som vyčerpaná. Nedokázala som si predstaviť, že mám už takto naostro fungovať aj v noci. Nech to znie akokoľvek blbo, pomoc potrebovalo aj moje telo. A mala som v pláne ho na úkor toho, aby som sa ďalšie dni už mohla a vedela o Vivi starať sama, vypočuť a urobiť všetko preto, aby si mohlo odpočinúť. Pýtala som sa spolubývajúcej, ako to riešila ona a chvalabohu bolo bežné, že my "po sekcii" máme možnosť dať dieťatko na noc ešte do starostlivosti sestričiek na tú "detskú izbu". Bola som sa teda pýtať, prosiť, že či by som tam svoju maličkú mohla v noci nechať, pretože sa na to ešte necítim. Asi som sa to pýtala nejakej bežnej sestry a nie "sestry in charge", pretože tá mi najskôr povedala, že to bude možné. No sestra veliteľka na to úsečne odvrkla, že to ešte uvidí, lebo ona je vrchná sestra a ona o tom rozhodne. A že to bude aj tak najskôr o pol noci.

Ok. Dýchaj - hovorím si. Buď slušná. Nezabi ju. Nerozkrič sa. Nezosyp sa tu. Neplač.

Verte či nie, nakoniec sa z nej vykľula celkom milá sestra, no tiež by som jej v tej chvíli bez rozmýšľania ublížila, keď by som na to mala dosť síl. Bolo po polnoci. Možno už okolo jednej, pol druhej, pre malú si nikto nebol. Chcela som ísť spať. Nerušene aspoň zopár hodín. Horko ťažko som teda vstala z postele a rozhodla som sa pre čin krkavčej matky - odviesť Vivi na detskú izbu. Tlačila som jej postieľku chodbou. Nikde nikoho. A pripadala som si hrozne.

Nezvládaš to.

Toto by si ako matka nemala urobiť.

Nevieš sa zaprieť a jednoducho to vydržať?! Pýtala sa ma hlava.

Neviem. Odpovedalo jej telo. Prišla som medzi dvere detskej izby, zaklopala som a odovzdala som ju sestričkám... To bola druhá noc. Asi najťažšie rozhodnutie, aké som vykonala. Sebecké? Nech súdi ten, kto zažil. Alebo viete čo, nech nesúdi ani ten. Každá sme iná. Každá bolesť a záťaž zvládame inak. Nebolo to nič výnimočné, no to, ako mi bolo samej zo seba, nebolo príjemné. A každá sa hojíme inou rýchlosťou... pokračovanie v ďalšej časti Vaša Lucy