Cisársky rez - I. časť (prvé hodiny "po")

Tento príspevok nie je a nebude o tom, čo je to ten cisársky rez. To si každý, kto má záujem, môže ľahko nájsť na internete. Bu

de skôr o tom, čo od neho ako žena môžete očakávať. Nie z pohľadu pôrodu dieťaťa ale z pohľadu seba. A to už hneď v nemocnici.

Pretože mám pocit, že sa každý cisársky rez rieši len z pohľadu operácie, procedúry, pri ktorej sa matke rozreže brucho (keď to už inak nejde) a vytiahne sa dieťa. Voilá !

Ale týmto sa to ani zďaleka nekončí. Podľa mňa sa to najťažšie pre ženu ešte len začína...

Sama som si tým prešla a bola som na tento typ pôrodu absolútne psychicky nepripravená. Otázkou je, či by som sa nebála oveľa viac, keby som vedela, čo ma čaká. Ale vlastne, na úvod môžem povedať, že po stránke samotného zákroku je to úplne v pohode operácia. Naozaj nič necítite, iba také tlaky a ťahanie, no nič bolestivé. Taktiež nič nevidíte, hľadíte iba do modrej plachty alebo do nekonečne príjemných hnedých očí anesteziologičky.

Akosi som mala od začiatku tehotenstva pocit, že to aj tak prirodzenou cestou nedám. Proste sa mi zdalo, že moja panva je na to príliš úzka. Síce to netvrdil nikto, okrem mňa. Na utešenie som si vždy povedala, že veď aj tie malé útle Japonky alebo Číňanky rodia deti a že sú tu a že tie sú teda oveľa útlejšie ako ja a aj panvu majú isto ešte užšiu. No nejak ma tá myšlienka stále prenasledovala...

Nakoniec bol dôvod na moju sekciu taký sporný. Išlo asi aj o moju panvu (zdalo sa, že Vivi nemôže zostúpiť nižšie) ale bolo aj podozrenie na to, že má nesprávne zrotovanú hlavičku, a preto nezostupuje. Už oficiálny dôvod po operácií bol ten druhý - naozaj bola zle zrotovaná a nútením ma do prirodzeného pôrodu alebo používaním nejakých kliešťov, zvona a ešte kadejakých nástrojov, ktoré sa zvyknú používať, keď to "nejde", by sa mohlo stať to najhoršie. Takže sekcia bola to najlepšie rozhodnutie mojej pôrodníčky (a tiež 2 ďalších doktorov, z nich jeden prednosta, ktorí sa boli "pozrieť") a som za to všetko, ako to nakoniec skončilo, veľmi vďačná!

Vivi bola vonku. Zdravá, ružová, od prvého nádychu ukričaná, čo sú pri narodení bábätka skvelé parametre! To je asi jediné, čo vás vtedy zaujíma.

No a čo bude so mnou? Absolútne som netušila. Nič som necítila. Akosi mi stále nedochádzalo, že mám rozrezané a čerstvo zašité brucho. A úprimne, ani som si nedokázala predstaviť, čo to bude za pocit...

A o tom by som chcela napísať. O tom, čo je to za pocit a čo vás v nemocnici, tie prvé dni "po" čaká. Nechcem nikoho strašiť ani vystrašiť, preto berte s rezervou to, ako som to prežívala ja. Nie každý to totiž zvláda rovnako. Niekto je statočnejší, odolnejší, niekto je viac ubolený, rozľútostený, psychicky a emocionálne rozorvaný. A toto sú moje spomienky a zážitky na prvé hodiny a dni "po". Je to však sled objektívnych udalostí, ktoré sa dejú a po cisárskom reze od vás v nemocnici očakávajú. Podfarbených mojim emocionálnym a pocitovým zážitkom. Neviem, čo som z toho taká nervózna. Myslela som, že napísať o tom bude jednoduché. No zjavne je moje telo v akomsi strese, mám studené ruky aj nos a horúce líca. Asi to bol pre mňa veľký zážitok... Ale na druhej strane si myslím, že tento článok bude pre mňa istým spôsobom taká terapia. Pri akútnej sekcii akú som mala ja to asi tak býva. Že vás tento zážitok poznačí viac, ako ste si možno mysleli...

Chcem to napísať, lebo si hovorím, že možno, keby som vedela, čo ma čaká po, nebola by som z toho taká prekvapená a ani by ma to tak aktuálne netraumatizovalo.

Čiže, operácia skončí. Vás presunú na izbu so zvýšenou starostlivosťou (ale nie na JIS). Dostávate infúzie, neskôr aj odpiť z feniklového čajíka z pohárika s asi polmetrovou slamkou. A to je tá sranda - že prečo je tá slamka taká dlhá? :D

Proste sa nemôžete hýbať. Najskôr kvôli tej spinálnej anestéze, vďaka ktorej si necítite brucho ani nohy. A neskôr vám to proste príde ako nepredstaviteľný výkon, pretože pri čo i len mikropohybe máte pocit, že sa vám rozpára brucho. Hm, toto som zrovna nenaformulovala tak, ako som sľúbila. Ale proste je to fakt, keď odoznieva anestéza, rana začína bolieť (samozrejme dostávate lieky na bolesť atď, nikto vás nenecháva trpieť, ale aj tak).

No a ako tam tak ležíte a začínate si uvedomovať, že sa neviete a zo strachu ani nechcete hýbať, začnú vám sestričky rozprávať také čudné veci... Že prevaľujte sa z boka na bok! Musíte, skúšajte to!

A tieto slová vám vtedy znejú ako to najkrutejšie, čo vám kedy kto povedal. Že prevaľovať sa z boha na bok?! A prečo by som to akože robila? Aby sa mi brucho roztrhlo?

Potom vám to nedá. A skúsite pohnúť aspoň prstom na nohe. A vtedy to príde! To prekvapivé zistenie, že aj na to potrebujete brušné svaly! Že ich vlastne potrebujete na všetko, čo ste doteraz robili! Od pohnutia nôh po sedenie, podopieranie sa na lakti, státie, chodenie, cikanie, kakanie - na všetko! Takže strasiete myšlienku na to, že by ste sa skutočne pokúsili pootočiť do boku, lebo to je mission imposible, nie to že by ste sa skúšali prevaľovať zboka nabok. A pokračujete v hibernačnom ležaní horeznačky na posteli. A skúšate dočahovať tú polmetrovú slamku od čaju. A vtedy vám to dôjde tiež - preto tam je - lebo by ste sa inak za tým pohárom nenačiahli (opäť sú na to treba brušné svaly o ktorých si v tých chvíľach myslíte, že už ich dobrovoľne nikdy nezapojíte do hry!).

Prejde pár hodín (v mojom prípade noc) a vymení sa služba sestričiek. A aj tie prídu za vami (a vašimi spoluhibernačne ležiacimi kolegyňami na izbe) a pýtajú sa to isté - či ste sa teda už skúšali prevaľovať. Všetky sa tak pousmejeme, že haha, kiež by to bolo možné. Na to príde svojrázna odpoveď: "Tak to skúšajte, lebo na obed vás budeme stavať!"

WTF?!

Neviem, či som len ja bola taká Alica v krajine zázrakov, alebo to prekvapilo aj iné ženy, ale mne to pripadalo neskutočné! Alica si totiž myslela, že bude ležať v posteli, že sestričky takéto Alice budú obskakovať, že im budú nosiť detičky, aby si s nimi mohli poležať a aspoň ich poovoniavať, keď už nie sú schopné sa o ne starať hneď. No Alicu táto informácia ovalila ako vedro studenej vody.

Na izbe som ležala s ďalšími dvoma maminami, ktoré ale rodili deň predtým v skorých poobedňajších hodinách, ja som rodila večer. Čiže mali o niečo málo pár hodín naoddychovaného viac. No "aspoň" sa to zohľadnilo tak, že ma stavali až ako poslednú! :D

A ešte teda, že či už vetry máme! Že keď ich budeme mať, máme sestričkám povedať!

Žena naozaj pri pôrode a po pôrode stráca akékoľvek zábrany a dôstojnosť.

Takže si tu budeme poprdkávať ? :D Pomyslela som si a stále som to nebrala nejak vážne. Veď to je také trápne...

Potom sledujem svoje kolegyne na izbe. Že sa začínajú v tej posteli nejak hemlesiť. Že sa im to celkom dá. A že aj nejakých tichých "broučkou" už počujem... Lebo evidentne, to je dobré, tak to má byť a nemáme sa za čo hanbiť. A keď už som sa zmierila s tým, že ho budem musieť vypustiť aj ja, tak na mňa broučky nechodili a nechodili! A ani hýbať sa mi veľmi nedalo. Všetko ma bolelo. Nevedela som si predstaviť, že ma už o pár hodín čaká to, že sa ma bude snažiť niekto postaviť na nohy. A to som ešte tiež nevedela, že som bola v svojich predstavách o tom, ako to bude prebiehať, veľmi naivná. A že veta "budeme vás stavať" vôbec neznamená "budeme vás stavať".

Ešte k tým vetrom. Je to vraj dôležitá info pre to, aby sa vedelo, že trávenie, črevá a proste orgány tráviaceho traktu sú v pohode a po operácií a klystíre, čo ste absolvovali, začínajú opäť fungovať... Bože, ešte som nikdy nikomu dovtedy ani odvtedy tak nezávidela, že prdí ! Tie prdiace už totiž dostali v ten deň obed! A my neprdiace... No, ja som dostala prvý raz najesť až po 2 dňoch od prijatia do nemocnice. Čiže až na ďalší deň na obed. A aj to som zaklamala, že už vetry boli... Hoci sa vtedy len chystali... Lebo už som vola veľmi hladná a ani infúzie som už nedostávala...

Prišiel čas obeda. Bolo to asi 17 hodín od mojej operácie. Do izby napochodovali mladé sestričky. A čakali sme, čo sa bude diať. Jedna spoluležiaca sa do obeda tak zmobilizovala, že už bola "skorosediaca". Úprimne som jej závidela. Ja som akurát tak zvládla pohýbať trochu skrčenými nohami v kolenách zboka na bok, možno som sa aj pokúsila natočiť hrudníkom na jednu a na druhú stranu. Stále som si myslela, že z tohto stavu sa mi už bude dať pomôcť postaviť...

No a to je ďalšia vec, ktorú som považovala za veľkú zradu a sklamanie. Aspoň v aktuálnom stave. Žiadne "budeme" vás stavať sa nekonalo. Prebiehalo to asi tak, že sestrička sa postaví pred vašu posteľ a povie vám, že postavte sa. A vy sa pozeráte ako vyoraná myš. Aj keď už som to pred vlastným zážitkom počula a videla dvakrát, u svojich kolegýň. Stále som si myslela, že to je nejaký vtip.

No ani po chvíli sa sestričkina tvár z kamenej masky nepremenila na uvoľnený úsmev, že haha, sranda, poď, pomôžem ti. Nie, stále tam stála a tvárila sa dosť nezainteresovane. Takých ako ja už videla x. Ale ja som sama pre seba prvá! A bojím sa! A chcem len povedať, že je to normálne, báť sa! Že sa nemusíte hrať na hrdinky. Aj napriek tomu, že na vás budú sestričky pozerať ako na "upejpané" pipiny... Máte na to právo! Práve ste dali nový život a ešte vás aj rozkuchali! Máte plné právo stenať, ochkať, plakať, hovoriť že nie, že to nedokážete, že nechcete. Že vás to bolí a že sa bojíte.

Ale faktom je, že nikto vám nepomôže. Z tej nenormálne vysokej postele sa na zem môžete dostať jedine vašou pomocou, silou a vôľou. V tej chvíli som musela prekonať všetku bolesť a najmä strach z toho, že z toho tlaku, ktorý budem musieť vyvinúť, keď sa budem pokúšať vstať z postele, sa mi roztrhne jazva. Je to síce hlavne paranoja, pretože rana je zašitá v niekoľkých vrstvách a proste sa "len tak" neroztrhne a rozum vám aj hovorí, že asi by nás teda nestavali takto skoro, keby sa pri tom všetkým opäť rozpárali rany, no pud sebazáchovy a strach vás priklincováva k posteli a telo odmieta spolupracovať.

Takže najskôr pozbierate všetko odhodlanie na to, aby ste sa prevalili na bok. Wow, super. A už odo mňa nič viac nechcite! Ležala som na tom boku dobrú chvíľu, kým som sa neodhodlala na krok číslo dva - podoprieť sa na vnútornom lakti a posadiť sa.

KOKOS! Vtedy som ešte len dostala strach! Tento úkon proste nejde inak, ako so zapojením brušných svalov. Nešlo to. Na prvý, na druhý ani na tretí raz. Moje domodrinované a dopichané ruky od infúzií ma neposlúchali. Nevedeli ma udržať. Potom som si tak motivačne povedala, že veď dali to aj tie baby predo mnou. A tak sa mi podarilo sa trošku nadvihnúť. Sestrička stále stojí predo mnou a čaká, ako to dopadne.

Sedím.

Neverím tomu. Nohy mi visia z postele, na zem nedočiahnem. Jednu nohu opatrne zosuniem z postele, rukami sa zapieram o matrac a snažím sa odľahčiť prácu brušných svalov. Nohy akoby neboli moje. Sú ako dva ťažké špagáty. Pomaly zosuniem kúsok zadku z matraca a na zem dopadá aj druhá noha. Okamžite ma to ťahá do predklonu, pretože sa cítim ako ten vlk z Červenej Čiapočky, čo mal v bruchu zašité kamene. Áno, to je presne ten pocit. Ten nezabudnuteľný a asi najnepríjemnejší pocit z celého tohto "stavacieho" zážitku. Ten pocit kameňov, ktoré vám akoby padnú v tele o kúsok nižšie. A strašne to ťahá. V skutočnosti to boli možno črevá, možno mechúr alebo čo, čo vplyvom gravitácie klesol o nejaký mikrokúsok nižšie. No ten pocit, akoby niečo prepadlo rovno cez váš ženský otvor na zem, mi zostal v pocitových spomienkach doteraz. Chvalabohu to trvalo pár sekúnd.

Takže... stojím.

pokračovanie v ďalšej časti

Vaša Lucy